Dôležitosť výživy u chorých si uvedomovali už liečitelia z Imhotepu a Egypta, výživa ako súčasť liečby sa používala už v časoch Hippokrata, Celsusa a Avicenu. Avšak celé stáročia sa nedarilo vyriešiť problém, ako a čím živiť pacientov, ktorí sa nemôžu živiť prirodzenou cestou.
Prvý krok v historickom vývoji parenterálnej formy výživy urobil Harvey, keď v r. 1628 popísal krvný obeh, v ktorom cirkulujú dôležité látky a obehom sa dostávajú ku tkanivám, kde sa metabolizujú.
O 20 rokov neskôr Wren sa zapísal do histórie aplikáciou infúzie vína do krvného obehu psa. V r. 1831 Latta podával roztoky soli do krvného obehu chorému s cholerou, ktorému tak zachránil život.
Medzi vedné disciplíny sa výživa zaradila v 19. storočí (Meguid, 1994). V 19. storočí sa viacerí klinici pokúšali o parenterálnu výživu chorých, ktorí nemohli jesť. Aplikovali do žily roztoky glukózy, podkožne injikovali mlieko, hovädzí vývar, olej, s rôznymi výsledkami a dôsledkami. Prvé seriózne pokusy aplikovať živiny parenterálne boli možné až po zostrojení mikroskopu a definovaní mikrobiálnych patogénov a po vyriešení liečby mikrobiálnych infekcií, keď sa získali dostatočné poznatky o vnútornom prostredí a metabolizme. Denis a Folin v r. 1913 definovali tzv. endogénny metabolizmus, ktorého reprezentantom bol metabolizmus kreatinínu a exogénny metabolizmus, ktorý reprezentovala urea (Denis, 1913). Okolo r. 1930 bola definovaná proteino – kalorická malnutrícia s hypoproteinemickými opuchmi a zhoršeným hojením rán.
V r. 1938 Whipple už rozlišoval tzv. labilné a fixné proteínové zásoby, tiež zistil, že proteíny sa rozkladajú na aminokyseliny (AK) a tie sa využívajú na syntézu nových proteínov (Whipple, 1938). Štúdium bazálneho metabolizmu Harrisom a Benedictom viedlo k stanoveniu základných nutričných potrieb, boli definované kvantitatívne potreby cukrov, tukov a aminokyselín (Harris a Benedict, 1918). Rose definoval esenciálnosť niektorých AK.
Začiatkom 20. storočia Denis a Folin použili proteínový hydrolyzát v rektálnej infúzii, v r. 1937 Elman referoval o úspešnej iv aplikácii enzymatického hydrolyzátu kazeínu pacientom do žily (Elman, 1937). Začali sa podávať mixtúry hydrolyzátu fibrínu, alebo kazeínu s glukózou, želatínou a etylalkoholom ako príprava pred operačným výkonom. Pri podávaní výživových roztokov parenterálne sa objavili rôzne limitujúce faktory využitia, ako napr. celkový objem, koncentrácia látok v roztoku, doba aplikácie a pod.
Parenterálna výživa podávaná v polovici 20 storočia sa skladala z glukózy a hydrolyzátov proteínov a bola doplnená o elektrolyty. Neskôr hydrolyzáty proteínov sa nahradili roztokmi AK.
Dlho sa nedarilo vyriešiť problém bezpečného iv podávania tukov. Pokusy sa končili smrťou, kde príčinou bola tuková embólia. Až v r. 1961 sa podarilo Wretlindovi vytvoriť takú receptúru tukovej emulzie, ktorú bolo možné podávať do žily bez uvedeného rizika (Wretlind, 1992).
Problém iv aplikácie koncentrovaných nutričných roztokov sa odstránil použitím techník kanylácie v. cavy superior ( Rhode, 1949), neskôr v. subclavie (Aubaniac, 1990).
V r. 1970 publikované správy o účinkoch proteino – kalorickej malnutrície na imunitný systém (Law, Dudrick, Abdou, 1973) a problém kanylovej sepsy viedli k zavedeniu podkožnej tunelizácie centrálneho žilového katétra. Vyvinuli sa katétre silastikové, polyuretanové, vhodné pre dlhodobú parenterálnu výživu, tiež viaclúmenové, z ktorých sa najviac zaužíval Broviakov a Hickmanov katéter (O´Donnell, 1983).
Poznatky zo štúdia metabolizmu, vzťahov metabolizmu k ochoreniam , s negatívnymi dôsledkami malnutrície viedli Mullena a spolupracovníkov v r. 1979 k formulácii tzv. Prognostického nutričného indexu (Mullen, 1979). Nahradenie proteinových hydrolyzátov čistými AK v kompletnej parenterálnej výžive spôsobilo deficit stopových prvkov a tie museli byť do roztokov pridávané spolu s vitamínami (Shils 1984).
V posledných 20 – tich rokoch 20. storočia sa kompletná parenterálna výživa obohatila o metodiku podávania mixtúr “All in one (AIO)” , nutričnými substrátmi začali sa modulovať patofyziologické pochody pri rôznych ochoreniach, s nástupom obdobia rozvoja nutričnej farmakoterapie (Wretlind, 1998, Vinnars, 2003).